Javornícka stovka 2016


Chcel som vidieť zelenú prírodu Javorníkov a Beskýd. Videl som hmlu, blato a sneh. Na začiatku októbra. Ale ako sa vraví, čo nás nezabije to nás posilní a tak som po tomto víkende snáď opäť o trochu silnejší.








Javornícka stovka ma lákala prostredím ktoré som z výnimkou Kohútky a Portáša doteraz poznal len z fotiek. Preto som sa už niekedy začiatkom leta zaregistroval a dobre že som neváhal - účastnícky limit bol 150 štartujúcich a mne sa ušlo číslo 143.

Napriek všeobecne hlásanému globálnemu otepľovaniu na začiatku októbra nasnežilo a to zaskočilo nielen bežných smrteľníkov ale aj ultratrailovú komunitu, keďže na štarte na námestí v Čadci sa nás v sobotu ráno stretlo len 103. Odštartovali sme o 7:30 za asistencie mestskej polície a niekoľkých uzimených divákov:



Na kopčekoch nad mestom to vyzeralo takto, všetko zamrznuté, dole hmla, hore súvislá oblačnosť:

Vyššie na hrebeni sa objavil sneh a zvyšok trasy moje staré deravé Salomon Speedcross 3 stáli striedavo po členky v studenom blate, ľadovej vode alebo v snehovej pľačkanici.


Na tejto fotke som sa objavil, neštandardne v čiernom:

Znova mi zlyhal žalúdok. Na P100 som to pripisoval rýchlo zjedeným cestovinám na občerstvovačke v Jedľových Kostoľanoch. Tentokrát som si dával na stravu mimoriadny pozor a príznaky boli identické. Chyba bude asi niekde inde... Kríza si ma odchytila v stúpaní zo Sedla za Lemešnou. Na neplánovanej, tajnej občerstvovačke na 66. km som nechápal prečo si "orgovia" vymysleli niečo takéto a nechali mrznúť dobrovoľníkov pod pláteným prístreškom keď najbližšia "kamenná" občerstvovačka Kasárne je na skok, len o 4 km ďalej. Potom začalo stúpanie strmým žľabom plným šmykľavého blata, nejakých 300 m výškových na 3 km trasy a moja hlava stratila pojem o čase a priestore. Makyta na 90-om, to bol tiež intenzívny zážitok, hlavne zostup. K rozbitému žalúdku a pravému členku sa pridalo ľavé koleno a ja som len rezignovane z času na čas pozrel na GPS hodinky ktoré neúprosne konštatovali že na prejdenie 5km potrebujem hodinu. Ale do cieľa som dobehol, dokonca hlboko pod časovým limitom na získanie kvalifikačných bodov na UTMB, takže všetko v pohode. Pred 4 rokmi som za úspech považoval keď sa mi konečne podarilo prebehnúť po protipovodňovej hrádzi z Topoľčian do Nitrianskej Stredy a späť, čo je asi 6km, bez prestávky na vydýchanie.
Výškový profil:

Kontrolná karta - u Bogáňovcov nejaký domorodec ukradol značkovacie kliešte:

Popis trasy:

Tentokrát si to pre zmenu odniesol najmä pravý členok:




Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie:
Hlasov: 3
Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti

 
Späť na predchádzajúcu stránku

Vytlačiť článok Vytlačiť článok